Biskupi pôsobiaci v kaštieli

Prvým banskobystrickým biskupom sa stal gróf František Berchtoldt. Cisárovná Mária Terézia určila za jeho biskupskú kúriu budovu bývalého kolégia zrušenej rehole jezuitov pri kostole sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici. Biskup Berchtoldt usúdil, že sa táto budova pre biskupský úrad nehodí a preto ju ponechal pre kanonické byty sídelnej katedrálnej kapituly kanonikov. Magistrát mesta Banskej Bystrice daroval Berchtoldtovi starý dom kráľovskej banskej komory, ktorý stál na rohu námestia a Lazovnej ulice. Ani tento dom však nevyhovoval požiadavkám biskupského úradu, preto ho dal biskup zrútiť a na jeho mieste už v roku 1777 začali stavať súčasnú budovu biskupského úradu, ktorú za veľkých finančných ťažkosti dokončili na jeseň v roku 1782. Dom ešte nebol ani celkom dokončený, keď prišiel osudný 5. máj 1783, o ktorom diecézny protokol zaznamenáva: "5. máj 1783 bol pre kráľovské mesto Banskú Bystricu veľmi trúchlivý. Napoludnie vypukol z neznámeho dôvodu v mlyne požiar, ktorý sa rýchlo rozšíril a zasiahol aj novopostavenú biskupskú rezidenciu. Požiar zničil aj diecézne protokoly napísané od vzniku diecézy, za veľkých ťažkostí sa podarilo zachrániť archív. Oheň zničil biskupskú knižnicu a všetok nábytok i celé zariadenie biskupského domu." História mesta zaznamenáva, že pri tomto osudnom požiari mesto, okrem dvoch bočných uličiek, ľahlo popolom.

Berchtoldt František
Pri požiari zahynulo 130 obyvateľov Banskej Bystrice a táto katastrofa bola v tom roku najväčšie nešťastie v celej strednej Európe. Biskup Berchtoldt sa v čase požiaru liečil vo Viedni. Keď dostal smutnú správu, okamžite sa odobral za cisárom Jozefom II., aby ho požiadal o pomoc. Jozef II. Prejednal celú záležitosť so svojimi ministrami a chcel "pomôcť" tak, že zruší chudobné a slabo dotované biskupstvo a spojí ho so spišským prípadne rožňavským biskupstvom. Biskupovi Berchtoldtovi ponúkli vtedy uprázdnené, oveľa výnosnejšie biskupstvo v Györi. Prvý Banskobystrický biskup bol však mužom pevnej vôle a cisárovu ponuku neprijal. Prevažne zo svojich dedičných majetkov sa mu do roku 1787 podarilo zrekonštruovať vyhorenú kúriu, avšak zjednodušene - druhé poschodie už vôbec nemohlo byť zreštaurované a do dnešných dní slúži ako povala. Po tomto veľkom požiari po roku 1783 sa Berchtoldt usadil v kaštieli vo Svätom Kríži nad Hronom. Aj tento zanedbaný a opustený kaštieľ nechal biskup opraviť a dal pri ňom vysadiť rozsiahly park a ovocnú záhradu. Z tohto obdobia pravdepodobne pochádza aj vzácny platan, ktorý dodnes rastie na arkádovom nádvorí. Pri južnej veži bol park doplnený terasovitou záhradou a vodnou nádržou. Postupne sem biskup presťahoval biskupský archív a knižnicu, v ktorej bolo cca 1100 vzácnych zväzkov. Ani po oprave kúrie v Banskej Bystrici sa tam biskup nepresťahoval, ale zostal bývať vo Svätom Kríži nad Hronom. Biskupovu domácnosť mohli pohodlne zásobovať potravinami z okolitých majerov. Chorľavý Berchtoldt miloval ticho tohto kaštieľa, ktorého izby postupne zariadil vzácnym nábytkom. Biskup žil vo Svätom Kríži nad Hronom až do svojej smrti 14. 8. 1793. Pochovaný bol v presbytériu starého gotického kostola Povýšenia sv. Kríža. Po jeho smrti bolo banskobystrické biskupstvo celých sedem rokov neobsadené.
V roku 1800 bol za banskobystrického biskupa vymenovaný Gabriel Zerdahelyi, rodák zo šľachtického rodu z Nitrianskej Stredy (narodil sa 16. 10. 1742). Do Banskej Bystrice prišiel z maďarského Vácova, kde bol dovtedy generálnym vikárom a svätiacim biskupom. Do Svätého Kríža prišiel začiatkom marca 1801 a 25. 3. 1801 bol v Banskej Bystrici slávnostne inštalovaný. Zerdahelyi bol vzdelanec, teológ, horlivý pastier zverených veriacich. Je zakladateľom banskobystrického kňazského seminára, ktorú dal postaviť v rokoch 1805-1807 v Kapitulskej ulici. Do dejín mesta Svätého Kríža sa zlatými písmenami zapísal ako hlavný sponzor a staviteľ priestranného, klasicistického kostola Povýšenia sv. Kríža, ktorý stavali v rokoch 1806-1812. V tomto kostole, postavenom na mieste starého gotického kostola, dal Zerdahelyi postaviť kryptu pre banskobystrických biskupov, kde preniesol aj telesné pozostatky svojho predchodcu biskupa Berchtoldta.
Zerdahelyi Gabriel
klasicistický kostol
Povýšenia sv. Kríža
V roku 1809 v kaštieli hosťoval známy viedenský maliar František Schön, ktorý tu maľoval obraz pre hlavný oltár z nového svätokrížskeho kostola. V kaštieli bola umiestnená aj vzácna osobná knižnica privezená z Vácova, ktorá mala 4950 zväzkov. Kostol s piatimi oltármi Zerdahelyi slávnostne vysvätil na sviatok Povýšania sv. Kríža 14. 9. 1812. V časoch biskupa Zerdahelyiho sa kaštieľa dotkli aj napoleonské vojny. Po porážke rakúskych vojsk pri Slavkove (2. 12, 1805), našli v kaštieli útulok aj dvaja francúzski biskupi emigranti, ktorí utekali pred Napoleonom. S nimi prišli do kaštieľa aj niekoľkí členovia bratislavskej kolegiálnej kapituly kanonikov. Biskup Zerdahelyi zomrel v kaštieli 5. 10. 1813 a o tri dni neskôr bol pochovaný v novovybudovanej biskupskej krypte, po boku biskupa Berchtoldta.
Aj tretí banskobystrický biskup Anton Makay sa usadil vo Svätom Kríži nad Hronom. Tento kňaz Jágerskej arcidiecézy bol vymenovaný za banskobystrického biskupa 7. 8. 1818 a do Svätého Kríža prišiel 1. 4. 1819. Do dejín banskobystrickej diecézy sa zlatými písmenami zapísal tým, že zvolal prvú a do dnešných dní jedinú diecéznu synodu banskobystrickej diecézy, ktorá sa konala v novembri v roku 1821. Vo svojej dobe bol Makay považovaný za jedného z najschopnejších biskupov v Uhorsku. Diecézu spravoval do leta v roku 1824, kedy bol preložený za biskupa do Veszprému, de čoskoro umrel, už 8. 1. 1825.

V roku 1824 prichádza do Svätého Kríža aj štvrtý banskobystrický biskup Jozef Belanský, prvý Slovák na banskobystrickej biskupskej katedre (nar. 20. 6. 1790 v Kysuckom Novom Meste). Bol to biskup s veľkým sociálnym cítením, štedrý mecén chudobných slovenských študentov, ktorým platil štúdiá vo Viedni i Pešti. V diecéze zriadil prvú materskú škôlku na území Horného Uhorska, zriadil tiež penzijný fond pre chudobných učiteľov katolíckych ľudových škôl a kňazský starobinec na Starých Horách. Diecézu spravoval 19 rokov a v kaštieli prijal mnohých vzácnych hostí, napr. v roku 1824 arciknieža Františka, o rok neskôr uhorského palatína a v júli v roku 1825 portugalské knieža Dona Miquila. Biskup zveľadil záhradu i park pri kaštieli, tiež nechal vykopať vodný kanál k rybníku v parku. Zomrel 3. 1. 1843 vo svätokrížskom kaštieli a bol pochovaný v biskupskej krypte.
Belanský Jozef
Po ňom nastúpil do Svätého Kríža nad Hronom ďalší banskobystrický biskup Jozef Rudnyanský, ktorý do Svätého Kríža prišiel 15. 7. 1845. Tu ho zastihli revolučné roky 1848/49, ktoré boli osudné aj pre kaštieľ. Tu sa totiž usadilo cisárske vojsko, ktoré síce potlačilo revolúciu, ale spustošilo kaštieľ i okolité majere. V roku 1850 bol biskup Rudnyanský násilne vypovedaný viedenskou vládou zo svojej diecézy, bol internovaný a musel sa vzdať úradu banskobystrického biskupa.

Na jeho miesto prichádza v roku 1851 do spustošeného kaštieľa najznámejší banskobystrický biskup Štefan Moyses, za ktorého pôsobenia sa stal kaštieľ významným strediskom slovenského národného obrodenia. Biskup Štefan Moyses zomrel vo svätokrížskom kaštieli na Sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorých si za života veľmi ctil, 5. 7. 1869 a bol pochovaný v biskupskej krypte.

23. 7. 1871 bol za banskobystrického biskupa menovaný Arnold Ipolyi - Stummer, jágerský sídelný kanonik a profesor histórie na Peštianskej teologickej fakulte. Do Svätého Kríža prišiel 2. 5. 1872. Ipolyi - Stummer bol veľký učenec, historik a znalec cirkevného umenia. Dal opraviť mnohé historické kostoly na území banskobystrickej diecézy, napr. kostol sv. Kataríny v Kremnici, kostol Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici a v ňom najmä gotický oltár sv. Barbory.
Moyses Štefan
Za jeho pôsobenia sa kaštieľ zmenil na stredisko maďarizácie a perzekúcií tzv. panslávskych kňazov, bolo zrušené slovenské katolícke Gymnázium v Kláštore pod Znievom a slovenskí profesori boli z kňazského seminára poslaní na odľahlé farnosti. Biskup bol horlivým uskutočňovateľom všetkých maďarizačných aktivít peštianskej vlády. V roku 1874 mala v kaštieli svoje zhromaždenie maďarská historická spoločnosť, ktorej bol Ipolyi - Stummer predsedom. V roku 1886 bol preložený za biskupa do Veľkého Varadína, kde ešte v tom istom roku (2. 12.) zomrel.
Po ňom nastúpil biskup Imrich Bende z Kaloče, ktorý prišiel do Svätého Kríža v máji v roku 1887. Počas jeho účinkovania maďarizačný tlak čiastočne zoslabol. Bende bol mecénom kňaza Jozefa Murgaša, budúceho priekopníka a vynálezcu bezdrôtovej telegrafie, ktorému financoval štúdiá na Maliarskej akadémii v Mníchove. Bende bol biskupom sociálneho zmýšľania, podporovateľom študentov a chudobných. V roku 1893 bol preložený za biskupa do Nitry, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1911.

V roku 1893 sa stal banskobystrickým biskupom Karol Rimely, ktorý žil vo svätokrížskom kaštieli vyše 18 rokov. Počas jeho pôsobenia sa uskutočnila dôkladná rekonštrukcia kaštieľa, pri ktorej bolo vybudované nové reprezentačné schodisko, ktoré nieslo jeho meno. Biskup Rimely bol síce maďarónskeho zmýšľania, ale mal silné sociálne cítenie, podporoval vo Svätom Kríži mnohé chudobné rodiny a zvýšil platy robotníkom na biskupských majeroch. Pre robotníkov dal postaviť zdravé byty a v roku 1897 prestaval a zmodernizoval aj budovu kňazského seminára v Banskej Bystrici. Rimely zomrel vo svätokrížskom kaštieli 13. 1. 1904 a bol pochovaný v biskupskej krypte.
Rimely Karol
Nasledoval biskup Wolfgang Radnai, ktorý prišiel do Svätého Kríža z Veľkého Varadína v septembri v roku 1904. Radnai nemal snahu hovoriť po slovensky a vo svojom účinkovaní presadzoval silnú maďarizáciu. Tu prežil aj prvú svetovú vojnu, po ktorej skončení sa negatívne postavil k novovytvorenej 1. ČSR. 25. marca 1919 bol po niekoľkotýždennej internácií vykázaný vládou ČSR do Maďarska, kde žil v utiahnutosti až do svojej smrti v roku 1935.

V roku 1921 nastúpil na banskobystrickú biskupskú katedru prvý Slovák od roku 1869, národovec a zaslúžilý pracovník Spolku sv. Vojtecha, Marián Blaha, ktorý bol vysvätený za biskupa v Nitre 13. 2. 1921. Bol to posledný biskup, ktorý až do svojej smrti žil a úradoval vo svätokrížskom kaštieli. Počas jeho pôsobenia bol nanovo upravený park pri kaštieli, v ktorom opravil tzv. pustovnícky domček. Práve v tomto domčeku sa Blaha veľmi rád zdržiaval. V kaštieli prijal mnohé významné osobnosti 1. ČSR. Tu ho viackrát navštívil prezident Tomáš G. Masaryk i pražský arcibiskup Karel kardinál Kašpar. Biskupa Blahu tu často navštevoval aj ružomberský farár a predseda Slovenskej ľudovej strany Mons. Andrej Hlinka.
Blaha Marián
V roku 1941 starý a chorý Blaha dostal za pomocného biskupa Andreja Škrábika z Nitry, ktorému Vatikán nariadil preniesť sídlo biskupa do Banskej Bystrice. Biskup Škrábik tak urobil už 1. 12. 1941. Biskup Blaha zostal bývať vo svätokrížskom kaštieli až do svojej smrti 21. 8. 1943. Bol posledným biskupom žijúcim vo Svätom Kríži, ktorý bol pochovaný v biskupskej krypte. V roku 1947 daroval biskup Škrábik kaštieľ saleziánom, ktorí tu mali Vysokú školu bohosloveckú až do 13. 4. 1950.